A aj tak je vsetko uplne inak..

Ked sedite v kine, vždy sa pozerate na plátno, nikdy sa nepozerate dozadu - vzadu je premietacka. V skutočnosti ten film na plátne vobec nieje; je to len projekcia svetla a tiena. Film existuje len tam vzadu, lenze tam sa ty nikdy nepozries. Je tam premietacka. Tvoja mysel stojí vzadu za celou touto vecou,tvoja mysel je tiez ta premietacka. Ale ty sa vždy pozeras na nieco ine. Ked si zamilovana, zdá sa ti osoba nezrovnatelne krasna. Ked nenavidis, je ten isty clovek najskaredsi zo vsetkych, a pritom si ani neuvedomíš, ako može byt jeden a ten isty clovek tym najskaredsim aj tym najkrajsim zároveň... Jediný sposob, ako prist k pravde je naučit sa, ako byt bezprostredne prítomny vo svojom vnimani, ako odstranit výpomoc mysle. Toto zasahovanie mysle je problém, protože mysel može vytvárat len sny... A vdaka tvojmu nadšeniu začínaju sny vyzerat ako realita. Ked si prilis nadseny, potom si omámený, si mimo svojej mysle. Potom cokolvek, co vidíš, je len tvoja projekcia. A existuje práve tolko svetov, kolko je myslí, pretože každá mysel žije vo svojom vlastnom svete.

Muž a žena si vzájomne hladia do tváre, a pritom niesu schopni jeden druhého vidiet jasne. Každý si premieta predstavu, ktoru si utvoril vo svojej mysli a ktorá teraz prekrýva skutočnu tvár osoby, na ktoru sa pozera. Každý sa niekedy može zamotat do premietnia celých filmov podla vlastneho scenáru na ludi a udalosti okolo. Stáva sa to vtedy, ked si nie sme plne vedomi našich očakávaní, tužieb a sudov; miesto aby sme za ne prevzali zodpovednost a prijali ich, skusame ich prisudit iným. Projekcia može byt diabolská alebo božská, rušivá alebo príjemná, ale stale je to projekcia - mrak, ktorý nám bráni vidiet realitu taku, aká je. Jediné východisko je pochopit, o aku hru sa jedná. Až zase budete niekoho posudzovat, otočte to naopak: Naozaj to, co vidíš v druhých patrí tebe? Je tvoja vizia jasná alebo zastrená tym, co chces prave vidiet?.