No, konecne som sa dokopala k tomu, ze nieco napisem. Mam v hlave mrte myslienok, len akosi sa mi ich nechce triedit a spracovavat, nechavam plynut. Vcera jak som zaspavala som sa pozerala na oblohu, bol to neskutocny pocit. Zrazu som zacala spominat na vsetko co sa za moj zatial kratky zivot stalo. Vsetko vlastne zacalo v skolkarskom veku, prve priatelstva, prve "lasky". Nasledovalo obdobie na skole, ktore asi kazdeho najviac ovplyvni. Tu som spoznala svoju najblizsiu osobu spomedzi vsetkych kamaratov, sestru Predstavenu. Neskor sa k nam pridala dalsia holka, Kobyla. V trojici sme toho dost prezili, cez totalne trapasy, kt. myslim ze kazdu holku v puberte prenasleduju, po stastne chvile, prve bozkavania(samozrejme nie my tri:)), prve chodenia, prve ozajstne zamilovania. Tie casy presli a dostali sme sa kazda na inu skolu. Kobyla sa niak odo mna s Predstavenou odlucila, zacala mat ine zaujmy, kamratov,... My s Predstavenou sme ale nadalej boli best friends;) Nasli sme si dalsich dvoch super ludi, kt. k nam zapadli. Predstavenej spoluziacka Amy a jej kamarat, s kt. sa spoznala na anglickej olympiade, Sly;) Toto uz nastali nove super chvile s tymito ludmi. Nahliadli sme do sveta, o kt. sa nam predtym ani nezdalo.( Simi, vies o com hovorim, ze??) Nasli sme si robotu, vsetci v McDonalde:( ale aspon nieco. Tam sme rychlo vhupli do sveta dospeplych. Zrazu som mohla byt ovela dlhsie vonku, zabavat sa kedy som chcela, citila som sa byt velmi dolezita. Nadobudala som pocit, ze tento svet ma potrebuje. Bola som "dospela". Tento pocit vsak po case vymyzol a hoci od vtedy cas trosku pokrocil, a dospelost sa naozaj dostavila, mam pocit, ze sa dostavila len v rodnom liste, ci maturuitnym vysvedcenim. Sice som najstarsia v nasej partii, ale clovek by to nikdy nepovedal. Nieze vyzeram najmladsie, ale sa aj najmladsie spravam. Ale nevadi, kedysi by mi to vadilo, teraz som sa dostala do polohy, ze som rada;) Takze vsetci sme zvladli tu prvu strasnu zivotnu skusku a tou je maturita. Kedze studium na gympli bez vysokej skoly nezabezpecuje ziadne dobre uplatnenie v zivote a este sa nam nechcelo vhupnut do toho rychleho sveta dospelych, rozhodli sme sa ist na vysku. Vsetkym sa nam to podarilo a teraz vychutnavame super pocit bezstarostnosti. Lenze s ukoncenim strednej skoly, prisiel pocit, alebo lepsie povedane uvedomenie si rychlosti casu a nemoznost jeho spomalenia, ci zastavenia. Tychto mojich 19 rokov uplynulo, ani sama neviem ako... V hlave mam strasne vela spomienok. Chvalabohu moje detstvo bolo take, ze prevazuju tie dobre spomienky;) Ale kazdopadne prezivam mensiu lutost, za tym, ze cele to detstvo je uz za mnou a ja som sa silou mocou hrnula do tej sprostej dospelosti a samostatnosti...Nevadi, zivot ide dalej a ja som zvedava ake prekvapenia mi este pripravil:) Len dufam ze Sly, Amy a Sestra Predstavena budu jeho sucastou;)
posted by Marylis at 3:37 PM
2 Comments:
no, bohuzial co sa tyka plynutia casu sa v tomto smere zda byt neuprosny, plati pre kazdeho, takze aspon treba dufat, ze sa nam v zivote nieco podari a ze budeme rast po vsetkych strankach (ehm, tym nemyslim do sirky a do vysky :))
spoznali sme kusok sveta, s nou prichadza aj zodpovednost, uvedomenie, ze si do urcitej miery uvplyvnime buducnost volbou, nie su to uz tie bezstarostne detske roky zivota (teda ako pre koho) ale co moze zostat je myslim ta infantilna zvedavost, ta sa zide, naivita sa neoplati.
spomienky ostavaju, a na nasu "tabulu rasa" ich piseme aj z nasimi chybami, ucit sa da stale, ucit sa ako sa ma zit, lebo ani niektori "dospeli" to teda nevedia.
...no dobre, dost tym "mudrych" slov, chcela som povedat, ze so mnou mozes urcite ratat a ze som rada ze ta poznam:)
by the way, no som zvedava co budeme hovorit ked budeme fakt stare... ajaj.
Ooo..Maji ,ake sentimentalne:).
Je to haluz,ale vsetci to prezivame az moc tragicky asi.Aj ja som uz sice pisala nieco na tento sposob,ale som si uvedomila,ze tak to musi byt a nic sme nestratili,praveze sme ziskali-priatelov,zazitky,nove skusenosti,a cim som starsia,tym mam toho viac a viac.A to je na tom to fajn,ze uz niesme taki mali neostrielani,ale uz co to sme zazili a este aj zazijeme a na to sa tesim.A to ,ci to zazijeme spolocne neviem,ale cast urcite ano,to mozem slubit.
Zverejnenie komentára
<< Home